Rekonstrukce rodinného domu Šaľa
Viac než kocka
Zástavba rodinných domov, teda slovenská dedina ešte v prvej polovici 20. storočia definovala vizuálnu podobu slovenského mýtu, teda predstavu o Slovensku ako o slovanskom Tahiti – tú mýtickú krajinu poctivých dreveníc, oblých kopcov a srdečného ľudu. Táto vizualita sa v priebehu 20. storočia celkom zmenila a napĺňanie túžby po stále nových a stále „modernejších“ domoch nám zostala. To, čo sa v sedemdesiatych rokoch nazývalo „triezvym rodinným domom“ a neskôr pre svoj tvar hanlivo „kávovým mlynčekom“ sa medzičasom stalo súčasťou vizuálu, ktorého sa opäť vzdávame v prospech novšieho a „onakvejšieho“. Opäť niečo strácame, a preto je realizácia architekta Bakytu napriek svojej nenápadnosti a nízkych nákladoch architektonickým počinom!
Prestavba katalógového domu v rodinnej zástavbe v Šali azda aj pre malý rozpočet ukázala ako možno pristúpiť k typickému katalógovému domu so sedemdesiatych rokov tak, že sa nielen zachová ich charakter, ale súčasná architektúra podčiarkne a zvýrazní to, čo na domoch stálo za to, to čo na nich bolo architektúrou. Investor požadoval zmenu typickej vidieckej kocky na viacgeneračný dom so samostatnou kancelárskou jednotkou – stavebne vlastne na tri samostatné jednotky, pokojne použiteľné aj v iných dedinách na oboch stranách moravskej hranice.
Architekt si pri navrhovaní osvojil postup pamiatkovej obnovy – stanovil si, čo sú pre neho charakteristické a dôležité súčasti stavby, ktoré bude ctiť a ktoré podčiarkne. Ďalším dôležitým rozhodnutím bol inteligentný spôsob zateplenia a jednoduchá finta ako pomôcť plastovým oknám postúpiť do vyššieho estetického levelu. Ďalej ponechanie všetkých „obyčajných“ detailov ako zábradlie v dome, mozaikový stĺp a masa schodiska. Čo presne teda architekt urobil?
Pracoval s existujúcou hmotou domu a nič nepridával, každú funkčnú jednotku umiestnil na vlastné poschodie a využil už existujúce schodisko, ktoré zmenil na spoločné. Na fasáde ponechal rizalit, v ktorom sú umiestnené lodžie v pôvodnej hrúbke. Dom síce zateplil, ale proporčne všetky vzťahy vyvážil tak, aby naďalej pôsobili subtílne a odkazovali na modernistický charakter domu. K tomu sa pridalo vizuálne odľahčenie okien, to dosiahol dvomi cestami. Sčasti ponoril rám do fasády a využil plastovo-hliníkové okná, ktoré vďaka dvom farbám krycieho hliníka nepôsobia hmotne a robustne. Vo výsledku dosiahol profiláciu, ktorá opäť podčiarkla subtílne vyznenie rámu okna a vyvaroval sa vizuálnej ťarbavosti, ktorú obvykle využitie plastových okien prináša. Správne sa rozhodol zainvestovať do kvality fasády, zvolil brizolit vo farbe materiálu, ktorý kocke nečakane svedčí. Podčiarkuje ho aj nová farba zachovaného plotu, je to ten tradičný dedinský, ale zrazu celkom iný. Kompozíciu s minimalistickou presnosťou dopĺňajú zachované typické dobové prvky, sklobetón v schodisku a mozaikový stĺp na nároží vstupu. Stavebne ho zakonzervoval, rozpadnutý sokel opravil a omietol a zvyšok zafixoval, výsledok je nečakane pôsobivý, ako keď na starom plátne nájdeme svietiť škvrnu čistej farby.
Ak by sa nám zdalo, že je to málo, tak skúšku správnosti si urobíme hravo. Stačí sa prejsť po ulici a pozrieť sa ako dopadnú v skúške architektúry a času susedné domy okolo.
Súčasným slovníkom môžeme hovoriť o konverzii, v tomto prípade o premene nudného rodinného domu na viacbytovú jednotku s charakterom. Zároveň však vidíme prípad skutočne udržateľného prístupu – citlivého nielen k zdrojom, ale aj k charakteru existujúcej štruktúry. A v neposlednom rade je to príklad architektúry, ktorá neprezentuje sama seba, ale do popredia stavia už spomínané hodnoty.
Zástavba rodinných domov, teda slovenská dedina ešte v prvej polovici 20. storočia definovala vizuálnu podobu slovenského mýtu, teda predstavu o Slovensku ako o slovanskom Tahiti – tú mýtickú krajinu poctivých dreveníc, oblých kopcov a srdečného ľudu. Táto vizualita sa v priebehu 20. storočia celkom zmenila a napĺňanie túžby po stále nových a stále „modernejších“ domoch nám zostala. To, čo sa v sedemdesiatych rokoch nazývalo „triezvym rodinným domom“ a neskôr pre svoj tvar hanlivo „kávovým mlynčekom“ sa medzičasom stalo súčasťou vizuálu, ktorého sa opäť vzdávame v prospech novšieho a „onakvejšieho“. Opäť niečo strácame, a preto je realizácia architekta Bakytu napriek svojej nenápadnosti a nízkych nákladoch architektonickým počinom!
Prestavba katalógového domu v rodinnej zástavbe v Šali azda aj pre malý rozpočet ukázala ako možno pristúpiť k typickému katalógovému domu so sedemdesiatych rokov tak, že sa nielen zachová ich charakter, ale súčasná architektúra podčiarkne a zvýrazní to, čo na domoch stálo za to, to čo na nich bolo architektúrou. Investor požadoval zmenu typickej vidieckej kocky na viacgeneračný dom so samostatnou kancelárskou jednotkou – stavebne vlastne na tri samostatné jednotky, pokojne použiteľné aj v iných dedinách na oboch stranách moravskej hranice.
Architekt si pri navrhovaní osvojil postup pamiatkovej obnovy – stanovil si, čo sú pre neho charakteristické a dôležité súčasti stavby, ktoré bude ctiť a ktoré podčiarkne. Ďalším dôležitým rozhodnutím bol inteligentný spôsob zateplenia a jednoduchá finta ako pomôcť plastovým oknám postúpiť do vyššieho estetického levelu. Ďalej ponechanie všetkých „obyčajných“ detailov ako zábradlie v dome, mozaikový stĺp a masa schodiska. Čo presne teda architekt urobil?
Pracoval s existujúcou hmotou domu a nič nepridával, každú funkčnú jednotku umiestnil na vlastné poschodie a využil už existujúce schodisko, ktoré zmenil na spoločné. Na fasáde ponechal rizalit, v ktorom sú umiestnené lodžie v pôvodnej hrúbke. Dom síce zateplil, ale proporčne všetky vzťahy vyvážil tak, aby naďalej pôsobili subtílne a odkazovali na modernistický charakter domu. K tomu sa pridalo vizuálne odľahčenie okien, to dosiahol dvomi cestami. Sčasti ponoril rám do fasády a využil plastovo-hliníkové okná, ktoré vďaka dvom farbám krycieho hliníka nepôsobia hmotne a robustne. Vo výsledku dosiahol profiláciu, ktorá opäť podčiarkla subtílne vyznenie rámu okna a vyvaroval sa vizuálnej ťarbavosti, ktorú obvykle využitie plastových okien prináša. Správne sa rozhodol zainvestovať do kvality fasády, zvolil brizolit vo farbe materiálu, ktorý kocke nečakane svedčí. Podčiarkuje ho aj nová farba zachovaného plotu, je to ten tradičný dedinský, ale zrazu celkom iný. Kompozíciu s minimalistickou presnosťou dopĺňajú zachované typické dobové prvky, sklobetón v schodisku a mozaikový stĺp na nároží vstupu. Stavebne ho zakonzervoval, rozpadnutý sokel opravil a omietol a zvyšok zafixoval, výsledok je nečakane pôsobivý, ako keď na starom plátne nájdeme svietiť škvrnu čistej farby.
Ak by sa nám zdalo, že je to málo, tak skúšku správnosti si urobíme hravo. Stačí sa prejsť po ulici a pozrieť sa ako dopadnú v skúške architektúry a času susedné domy okolo.
Súčasným slovníkom môžeme hovoriť o konverzii, v tomto prípade o premene nudného rodinného domu na viacbytovú jednotku s charakterom. Zároveň však vidíme prípad skutočne udržateľného prístupu – citlivého nielen k zdrojom, ale aj k charakteru existujúcej štruktúry. A v neposlednom rade je to príklad architektúry, ktorá neprezentuje sama seba, ale do popredia stavia už spomínané hodnoty.
Mária Michalič Kusá & Alexandra Kusá
0 comments
add comment
