Kaviareň v parku

Zeleň v mestskom prostredí sa stala fetišom modernej doby. Nekoncepčné prehusťovanie výstavby je profesijným zlyhaním, ale nie je ním aj tvorba obsahovo vyprázdnených trávnikov z kobercov v okolí novopostavených komplexov? Pritom žiadna historická záhrada nefunguje sama pre seba. Záhrada či park je, práve naopak, umelo vytvoreným miestom pre ľudí, miestom intenzívneho života.

Je potrebné si uvedomiť, že mestský park nie je prirodzeným kusom prírody. Je skôr jej zmenšeným a zahusteným modelom. Bez vybudovania príslušného zázemia a vybavenia je nepoužiteľný a stráca zmysel. Park je zelený rámec sociálnej interakcie a oddychu v mestskej krajine.

Vybavenosť záhrad a parkov je ich esenciálnou súčasťou v priereze histórie aj kultúr. Osadeniu a usporiadaniu komunikácií a drobných stavieb v záhrade prináleží rôzna miera dôležitosti, vždy sú však prítomné. Dôraz na koncepciu drobnej architektúry v modernom parku sa zdá byť historicky asi najnižší.

Každopádne je veľkým šťastím ak sa investor rozhodne v mestskom parku postaviť objekt drobnej vybavenosti a nie polyfunkčný dom. Obzvlášť ak ide o stabilizované územie s hodnotnou odrastenou zeleňou. Možno tu hrá rolu istá väzba staviteľa na prostredie, do ktorého vstupuje.

Kaviareň v Hurbanových sadoch vznikla na mieste inej malej stavby, už nepoužívaného hospodárskeho objektu. Poloha v rámci parku je okrajová, susedí so severným vstupom do územia a voľne so zadným traktom blízkej polyfunkčnej a bytovej výstavby.

Štúdia kaviarne bola prvý krát vypracovaná ešte na prelome rokov 2006 a 2007, ako dvojpodlažný objekt. Kaviareň a cukráreň bola plánovaná na prízemí, malá cukrárska výroba na poschodí. Výroba postupne z lokalitného programu vypadla a cukráreň dostala kompaktný tvar v rozsahu malej jednopodlažnej stavby. Dlhšia doba od začiatku práce na návrhu po ukončenie stavby bola v tomto prípade prínosom. Mnoho riešení bolo kultivovaných v postupnom procese výstavby. Pavilónový charakter tohto typu zadania umožňuje posun k výtvarnejšiemu výrazu architektúry.

Objekt kaviarne je priestorovou expanziou terasy v parku. Terasa, ako vymedzená plocha evokujúca oddych mimo interiéru, pohodu a priestor spoločenského kontaktu sa zdá byť ideovým východiskom estetiky objektu. Jej prejavom je potom aj jednotný smrekovcový obklad v jemnom rastri - drevo sa od dláždenia ohybom dostáva až na vysunutú plošinu strechy. Táto figúra má neplánovaný doplňujúci efekt - opticky tieni nie celkom atraktívne prostredie za stavbou, na hranici parku.

“Oblina“ terasy vytvára príjemne chránený priestor, z ktorého sa – naopak – cez trojstranné presklenie dá v širokom uhle pozorovať atraktívne prostredie alebo život parku. Subtílnosť profilov z pohľadovej strany potláča tektonický výraz fasády a posilňuje vizuálnu komunikáciu s prostredím.

Investor umožnil architektom riešiť stavbu až po výber prvkov a materiálov zariadenia, čo pomohlo vizuálnej integrite kaviarne.  Sedenie nenápadne cez škrupinu novo priezračného zasklenia presahuje do vnútra, kde sa jeho hustota znižuje. Strohá bieloba vonkajších stoličiek je v interiéri doplnená čokoládovohnedými kreslami. Tieto dve farby dominujú aj všetkým ostatným prvkom interiéru. Polovica sedenia v interiéri je riešená formou lavice, ktorá spolu s rytmizujúcim ortogonálnym rastrom fasády v prostredí zelene prináša pocit japonského čajového domu. Druhá polovica s tradičným sedením je kaviarensky príjemná. Výborné je, že kaviareň nie je pokrytá nánosom brakovej reklamnej grafiky a zdá sa, že majiteľ chce tento stav aj trvalo udržať.

Dispozícia je vzhľadom na malý plošný rozsah stavby stroho účelná. Platí to pre priestor zákazníkov aj pre zázemie. Na druhej strane štandard materiálov je vysoký. Kým zákazníkmi kaviarne sú prevažne rodičia s malými deťmi, zariadenie by znieslo aj obchodné stretnutia. Keď však chce architekt vo svojej stavbe dobrý design, musí u nás automaticky siahnuť do luxusného segmentu.

Početný vozový park tvorený kočíkmi na terase kaviarne a okolo nej asociuje obraz živelného parkovania v mestských centrách. Priestorová náväznosť na detské ihriská napĺňa miesto životom. Prvým plánom priestorov sadu je zeleň, druhým je vybavenosť, spojivom sú ľudia.