Městský sirotčinec IJsbaanpad

Dizajn Alda van Eycka je založený na rovnováhe jednotiek, aby tak vytvoril domov a súčasne malé mesto na okraji Amsterodamu. Táto stavba je prvým príkladom štrukturalizmu. Je tvorená 328 malými jednotkami, 4 veľkými jednovrstvovými jednotkami, 4 veľkými jednotkami s podlahou a obdĺžnikovým objemom so vstupom. Malé moduly majú rozmery 3,36 x 3,36 metra a majú v rohoch 4 kruhové stĺpy a oblú strechu, kde časť medzi stĺpmi je tvorená architrávmi. Fasáda pozostáva z presklenej steny alebo z plnej steny z tmavohnedej tehly. Klenuté strešné elementy sú vyrobené z prefabrikovaného betónu, čo spôsobilo problém na najnižšom bode strechy. Veľké jednotky sú 3x väčšie ako malé jednotky. Podlahy sú z prefabrikovaného betónu.
Van Eyck kritizoval povojnovú architektúru. V tomto sirotinci navrhol modernú budovu s novými urbanistickými víziami. V čase dokončenia bol sirotinec situovaný na predmestie mesta. Mal to byť sirotinec pre deti každého veku a mal obsahovať štvrti na spanie, kuchyňu, práčovňu, telocvičňu, knižnicu a administratívne priestory.
Van Eyck hovoril o sirotinci ako o malej urbanistickej štúdii. Napísal: “a house must be like a small city if it’s to be a real house, a city like a large house if it’s to be a real city”. Jeho dizajn bol teda súčasne domovom pre deti a takisto plán malého mesta. Vytvoril decentralizovaný urbanistický uzol s veľa interakčnými bodmi vrámci 1 pôdorysu. Budova je zkonštruovaná z 2 veľkostí modulov, menší modul je určený na bývanie a väčší na spoločenské priestory.
Celý sirotinec je v pravouhlej sieti. Každá bunka má viac vonkajších fasád. Van Eyck vytvoril rovnaký počet “negative“ a “positive“ priestorov. Každá bunka je tak susedná svojmu vlastnému vonkajšiemu priestoru. Vstup a administratívne priestory sú prepojené s ulicou. Van Eyck sa vyhol vytvoreniu centrálneho bodu vrámci sirotinca tým, že vytvoril “fluid“, ktorý spája priestory medzi sebou.