Architektonické školství - Marian Zervan

> Úvodní referát > Záznam diskuse Názory diskutujících: > Yvette Vašourková > Jakub Kynčl > Ladislav Lábus > Emil Přikryl > František Sedláček > Aleš Student > Jiří Suchomel

Reakce vyzvaných osobností: > Mirko Baum > Karel Doležel > Helena Jiskrová > Ivan Koleček > Miroslav Masák > Alois Nový > Petr Pelčák > Marian Zervan

---

Pozorne som si preštudoval diskusiu o architektonickom školstve v Českej republike a uvedomil som si, že spôsob uvažovania zúčastnených ako aj ich argumenty sú veľmi blízke rozmýšľaniu o školách architektúry na Slovensku. Je to dané tým, že pri vzniku architektonických vzdelávacích inštitúcii v Slovenskej republike v roku 1946 stálo veľa českých architektov a urbanistov, ktorých presvedčenie bolo modernistické a funkcionalistické. Ale podmieňujú to aj spoločné dejinné medzníky, roky 1960 a 1976, zápasov o samostatné školy architektúry a analogický vývin po roku 1989. Vtedy znovu vystúpili nostalgickí stúpenci tzv. fapsiek, teda fakúlt architektúry a pozemného staviteľstva a pseudoromantickí hrdinovia boja proti vzniku architektonických odborov na stavebných fakultách. V tomto marazme diskusií o univerzalizme a divergencii, o čistote a heterogenite, o národnej špecifickosti a európskosti a prečo nie hneď aj svetovosti sa nachádzame aj dnes. Vonkoncom sa tomu nečudujem, nakoľko takéto otázky si kládli tvorcovia v tridsiatich a štyridsiatich rokoch v bývalom Československu, z ktorých sa o niekoľko rokov stali učitelia a z ich presvedčenia o povahe ich vedeckej metód tvorby a teraz i metodík, doteraz v našich hlavách poriadne straší. V ich univerzalistických mozgoch však hlodalo zneisťujúce semienko túžob po národnom slohu a umeleckých pochybností a práve v tejto sile modernistického presvedčenia a podivného národneho a artistického pochybovania vidím pôvod myšlienkových schém ešte aj dnešných diskusií. Pôvabné na celej veci je ešte aj to, že keď sa zdá, že by na niektorej škole aj mohlo prísť k zmene, vtedy sa vytiahne bratská karta a poukáže sa na to, ako je to na fakulte v Brne alebo v Prahe. A naopak keď je v "problémoch" Brno, či nebodaj Praha, tak sa zasa poukazuje na Bratislavu. Tento pradoxný kruh zaklial naše architektonické školstvo na dosť dlhú dobu a výdatne ho podporujú čestné účasti českých alebo slovenských profesorov a docentov na obhajobách a v štátnicových komisiách.
V aktuálnej českej diskusii ma zaujali dve repliky Emila Přikryla. Prvá s odvolaním sa na van Laana sa týka nevyhnutnosti a podstatnosti a vôbec ma neprekvapila. Je až zaražajúce ako prežíva táto náboženská a striktne scientistická predstava o nemenných podstatách a prvých hýbateľoch a jednoznačnom determinizme, ktorá si s nábožentsvom podáva ruky, práve v architektúre, ktorá mala podobne ako filozofia veľké kráľovstvo a posvätenie, ale postupne o neho prišla a pohybuje sa na neistých územiach, v čom je sila tak filozofie ako aj architektúry, len si to treba pokorne priznať a vychádzať z toho.
Druhá výpoveď ma síce takisto neprekvapila, ale je predsa len zo schém pochybností, aj keď teraz nie práve národných či umeleckých. Emil Přikryl v nej dochádza k záveru, či vlastne dnes architekti tvoria architektúru. Je to oprávnená otázka a je možne ju rozšíriť aj na školy architektúry: vychovávajú dnes školy architektúry tvorcov architektúry alebo architektov, ktorí architektúru aj tak netvoria? Alebo ju možno obrátiť, či je nevyhnutné, aby architekti tvorili architektúru a architektonické školy vychovávali len a len tvorcov architektúry. Súčasné dianie preukazuje, že architektúra dnes vzniká často mimo území architektonických podstát a nevyhnutnosti práve preto, že ako kultúrna činnosť potrebuje ako živnú pôdu nie vzájomné presvedčovanie sa o správnosti, ale kríženie a permanentný dialóg rozmanitých, ba dokonca aj veľmi vzdialených názorov a postupov.
Nechcem však byť len premúdrelým glosátorom a suverénnym kritikom, a preto niečo o mojom sne o ideálnej škole architektúry, aj keď sa všetci diskutujúci o snoch a ideáloch urputne bránia hovoriť a písať. Zrejme práve preto, že v otázke ideálov a snov majú dávno jasno. Keď snívam o architektopnickej škole, tak si zvyčajne, ale nie obscesívne, predstavujem školu, ktorá tvrdohlavo presadzuje takú koncepciu architektúry, ktorú nikto neakceptuje, z ktorej každého, vrátane akreditačnej komisie, bolí hlava, ale na ktorej každý hovorí slobodne a z vlastného rozhodnutia iným jazykom. Napriek tomu to nie je trest za babylónsku opovážlivosť budovania podstát, ale "božie" poďakovanie za pokorné hľadanie vlastných ciest a porozumenia.

---

doc. PhDr. Marian Zervan, PhD. působí na Vysoké škole výtvarných umení v Bratislavě